HUG: a three channel video installation and a sound object Chimes, 2010.

The video installation Hug consists of three partially overlapping projections that are organised in the space according to a certain sequence. They show the artist hugging his terminally ill mother who died before the exhibition of the video installation. Hug came into its existence after a sudden and spontaneous need of physical contact with a loving, disappearing person (even if it wasn’t very common in the family). The scene is shot from the distance but the two other cameras record the faces of both protagonists in detail. The result is a simple yet emotive recording of the artist’s farewell to his mum.
Coping with the mother’s disease and her death was a dominant topic in Barenyi´s work during 2005 – 2012. The intensity and realistic dimension of his work had been rising gradually – from initial metaphors (Sometime later – About Death), through death references and visualisation of his own feelings connected with thoughts about the death of a close person till the direct representation of his sick mother through her personal items, which became author’s “legacy“.

The videos are linked with a sound object Chimes, made out of tiny personal things of the artist’s mother – beaded necklaces (some of them were offered to her by her son), knitting needles (she used for knitting his clothes), baking shapes (they used together for baking cookies) - items closely connected to the author’s mother and his childhood. This work illustrates the author’s distance from the painful event because, according to his own words, he was particularly interested in the sound quality of the result. The aesthetically impressive and spacious object is put into motion with the help of a fan (or a natural air flow) and gentle jingling of items creates a gloomy yet intimate atmosphere.



OBJATIE: trojkanálová videoinštalácia a zvukový objekt Zvonkohra, 2010.

Objatie je videoinštalácia pozostávajúca z troch čiastočne sa prekrývajúcich projekcií bežiacich vo video slučke, usporiadaných v priestore podľa určitej postupnosti. Ide o znázornenie objímania sa umelca so svojou smrteľne chorou mamou, ktorá sa prvého uvedenia tohto diela už nedožila. Objatie vzniklo po náhlej a spontánnej potrebe fyzického kontaktu s milovanou miznúcou osobou (hoci to v rodine nebolo zvykom). Scéna je zachytená z diaľky, a ďalšími dvoma kamerami sú detailne snímané tváre oboch protagonistov. Vzniká tak obrazovo jednoduchý, ale o to emotívnejší záznam akoby rozlúčky umelca s mamou.
Vyrovnávanie sa s chorobou a neskôr smrťou matky je téma, ktorá dominuje Barényiho tvorbe v rokoch 2005 - 2012. Od prvotných vizuálnych metafor (Niekedy neskôr - o smrti) sa stupňovala ich intenzita a realistický rozmer - od odkazov na smrť a vizualizovanie vlastných pocitov spojených s myšlienkami na smrť blízkej osoby, postupne snímal priamo obraz svojej chorobou zmáhanej matky, až po použitie jej osobných predmetov, teda svojho "dedičstva".

Videá sú svetelne prepojené so zvukovým objektom Zvonkohra, ktorý je vyrobený z drobných osobných vecí umelcovej mamy - koráliky zo šperkov (niektoré z nich jej daroval ako dieťa), ihlíc na pletenie (ktorými mu plietla oblečenie), formičiek na pečenie (spolu pomocou nich piekli) - všetko predmetov úzko spojených s ňou a jeho detstvom. Dielo ilustruje špecifický odstup umelca od bolestivej skutočnosti, keďže ho, podľa jeho vlastných slov, zaujímala najmä zvuková kvalita výsledku. Esteticky pôsobivý, rozmerný objekt je uvádzaný do pohybu pomocou ventilátora (alebo len jednoduchého prúdenia vzduchu v miestnosti) a jemné cinkanie subtílnych predmetov vytvára clivo-intímnu atmosféru.